Vlkolak
Lykantropia-(lat: lycos-vlk, antrophos-človek) "vlkolactvo"
Z dnešného alternatívneho (aj medicínskeho) hľadiska je to stav mysle a vedomia, pri ktorom si človek myslí že je divé zviera a podľa toho sa aj správa.
Základom tejto povery o vlkolakoch je stará sverogermánska predstava, že duša spiaceho človeka opúšťa telo a preberá podobu vlka alebo medveďa.
Predstava, že sa ľudia môžu meniť na zvieratá je podobne ako myšlienka o existencii upírov, archtypálna a preto medzi obyvateľstvom stále silno pôsobí. Už v jaskynných maľbách v Lascaux sa lovci zobrazujú prestrojení za zvieratá a samozrejme takéto prestrojenie existuje u šamanov po celom svete dodnes.
Už u prvých známych národov v Škandinávii, v Pobaltí, u Keltov a pod. sa vlk, ktorý je schopný vidieť a loviť v noci, považuje za zviera svetla a sily. Aj grécky Zeus mal v sebe aspekt vlka a aj predstava o tom, že ľudia a bohovia menia podobu, bola v antike veľmi bežná. V 5. storočí sa grécky historik Herodotos zmieňuje o tom, ako sa Gréci a Skýti usadili na pobreží Čierneho mora a považovali tam žijúcich domorodcov Neuriánov za čarodejníkov, ktorí na sebe vedia brať vlčiu podobu kedykoľvek chcú. Predpokladalo sa, že ide o kanibalov.
Najstaršie doklady o vlkolakoch v germánskej oblasti nájdeme v Völsunga saga, u Bonifácia a v stredoveku u biskupa Burcharda z Wormsu (965-1025).
V 15. a 16. storočí bola viera na zvieracie premeny taká veľká, že každý, kto bol podozrivý, že je vlkolak bol zlikvidovaný podobne ako čarodejnice. Len vo Francúzsku sa medzi rokmi 1520 a 1630 vyskytlo vyše 30 000 prípadov vlkolactva, čo sa vysvetľuje jednak kanibalizmom vyhladovaných roľníkov a jednak halucináciou postihnutých, že sú vlkolaci.
Ešte v 18. storočí sa verilo, že premenu na vlka môže spôsobiť priloženie vlčej kožušiny alebo opasku z vlčej kože.
V 20. stor. sa motív vlkolaka sa stal jedným z klasických tém hororových filmov.
Viera, že sa človek niekedy môže premeniť na dravcov existuje aj v Ázii (tigre) a v Afrike (lev, leopard, hyena).
Okultistická definýcia vlkolaka:
Je za neho považovaný človek, ktorý sa sám, úmyselne, pomocou magického rituálu alebo vplyvom mesačných či démonických síl, v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku.
V rôznych ľudových poverách a legendách ide o vlčieho démona spútaného s telom človeka. Upíri na seba údajne často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkodlaci údajne samostatnou prastarou rasou a obývajú Zem už od nepamäti.
Poryfia je veľmi vzácna choroba, ktorá tiež pomohla pri vzniku všetkých legiend o Vlkodlakoch. Táto choroba sa prejavuje extrémne nízkym obsahom červeného farbiva hemoglobínu v krvi. Človek postihnutý touto chorobou je citlivý na slnečný svit. Pokožka pri kontakte so slnečným žiarením červenie a je pokrytá hustým ochlpením na rukách, nohách, bruchu, chrbte i tvári. Pery tvrdnú a zmršťujú sa a zuby tak vyčnievajú z úst a tvoria dojem vlčej papule. Aby to nebolo málo tak aj zuby postihnutého človeka hnednú. Očné bielko môže tiež červenať. Dnes sa táto choroba vyskytuje úplne ojedinele a existujú možnosti liečby. V stredoveku však postihnutý postrehol svoju chorobu až vo chvíli, keď sa u neho prejavili tieto fyzické zmeny a jeho vzhľad naozaj pripomínal napoly človeka a napoly vlka a taký človek ešte pred tým než sa choroba prejavila naplno utekal do lesov. Snáď inštinktívne nakazený vedeli čím je choroba spôsobená a čo im chýba, tak sa ľudia s touto chorobou potulovali po nociach v lesoch, kde přepadávali pocestných, ktorým prerezávali alebo prehrýzali hrdlo, aby pili ich krv a tým do svojej vlastnej krvi dočerpali zásoby hemoglobínu. Je samozrejmé, že sa pár ľuďom podarilo uniknúť bez ujmy a následne rozprávali o stretnutí s vlkolakom.
Komentáre
Prehľad komentárov
You definitely made the point!
college application essay editing services https://quality-essays.com how to write a dissertation methodology https://bestpaperwritingservice.com
parents writing college essays m680uj
(EugeneFen, 4. 4. 2023 23:34)